Smej sa‚ nikdy nevieš kedy sa naposledy zas
Strašidelné príbehy |
|
OČI V PARKU
Keď som sa raz s kamoškami Elenou a Táňou vracala z kina, prechádzali sme cez most v parku. Začali sme sa naháňať. Bola to sranda, ale iba odvtedy, kým sa mi tie dve neskryli. Práve vtedy zhasli svetlá. Nevidela som nič! kričala som na ne, no neozvali sa. Veľmi som sa bála, triasla som sa od strachu i zimy, a vtom zúfalstve som sa rozplakala. Vtom som pred sebou uvidela svietiace oči. Rozbehla som sa preč, ale nejaká neznáma sila ma zastavila... V tej tme som iba počula: "Mŕtvych sa báť nemusíš, boj sa živých! " Bola som zmätená a nechápala som čo sa deje. Táňa a Elena ma dobehli a pýtali sa ma kde som bola. Keď som im povedala čo sa stalo bežali sme domov. Neskôr som sa dozvedela, že v tom parku kedysi obesili nejakého mladého chlapca. SKUTOČNÝ SEN Bola som na prázdninách u ocina. sľuboval mi, že na druhý deň hneď ráno pôjdeme k prababičke.Večer som išla spať, no napriek tomu, že som sa veľmi tešila, sníval sa mi hrozný sen. Bolo to o prababičke, ktorá sa pomstila pradedkovi. Nechápala som síce prečo, veď sa mali radi. Videla som, ako prababka stúpa do nebies. Chcela som ju zastaviť a spýtať sa kam ide. Zišla a obrátila sa ku mne. Veľmi som sa zľakla, pretože jej oči svietili na červeno. Povedala- "musela som sa mostiť! " A ďalej stúpala do nebies, ale potom spadla dole. Ráno som sa zobudila celá spotená. Bola som rada, že to bol iba sen. Ale ocino prišiel do mojej izby a povedal mi, že prababička v noci zomrela a pradedko bol brutálne zavraždený! HLADNÝ DUCH Minulý rok v jednu teplú noc sme sa s kamoškami potichu vykradli z domu a šli sme na lúku, kde sme chceli vyvolávať duchov. Na zem sme položili papierovú škatuľu a do nej chlieb, vodu a čokoládu. Okolo nás sme rozsypali soľ. A potom sme začali: "Duchu, duchu, ak si tu ozvi sa." Opakovali sme to trikrát. Všetky sme horeli nedočkavosťou a zároveň strachom a zrazu sme počuli zavýjajúce psy. Počuli sme hrôzostrašné zvuky. Na kostolnej veži práve odbíjala polnoc... Vtom začal fúkať silný vietor a spustil sa dážď. Okamžite sme ducha odvolali a utekali domov. Ráno sme sa zo zvedavosti šli pozrieť na lúku. Soľ bola v kruhu ako predtým, dážď ju nerozpustil ani vietor ju nerozfúka. Z úplne suchej škatule zmizol chlieb, voda i čokoláda! Z NEZNÁMYM V POSTELI Moja prababka bývala pod Trenčianskym hradom. Keď ešte žila, vyrozprávala mi príbeh, ktorý sa jej stal, keď bola ešte mladá. V jeden večer čitala noviny. Keď ich dočítala, zhasla svetlo a ľahla si do postele. Zrazu počula niečo zvláštne. Niekto alebo niečo chodilo po novinách. Keď to začula, znovu zasvietila no nič tam nevidela. To sa opakovalo asi trikrát. Potom začula kroky a po chvíli si k nej niekto ľahol do postele. Celú noc nemohla zaspať a veľmi sa bála. Ráno išla za farárom, ktorý jej byt vysvätil a odvtedy už mala pokoj. ORGAN V noci som sa zobudila na zvuky organu. Vychádzali z našej pivnice. V dome sme nikdy žiaden hudobný nástroj nemali. Spomenula som si, že chalani v škole vravievali, že keď sa deje niečo záhadné a neprirodzené, je potrebné sa pomodliť Otčenáš. Urobila som tak tie zvuky sa pomaly začali strácať. Ráno som o tom povedala našim a brat sa pridal sa pridal ku mne, že vraj v noci počul odbíjať kukučkové hodiny. Na tom nebolo nič zvláštne keby tie hodiny neboli vyše roka pokazené a nefungovali. Ruka v ruke s bratom sme sa išli pozrieť do pivnice. Bola prázdna, len na podlahe boli vidieť šmuhy, akoby niekto ťahal po podlahe niečo ťažké. V rohu boli pohodené kukučkové hodiny´, ktoré ukazovali presne polnoc! LEBKA Tento príbeh sa odohral ešte v roku 1891 a rozprávala nám ho prababka. V krčme sedeli šiesti kamaráti pri víne a s pribúdajúcim alkoholom im pribúdalo aj odvahy. Pred polnocou uzavreli z jedným z nich stávku, že donesie z blízkeho vojenského cintorína ľudskú lebku. Presne o polnoci sa teda dvaja z nich vybrali splniť úlohu. Keď odišli, napadlo zvyšným kamarátom, že ich poriadne vystrašia a jeden z nich utekal, aby bol skôr na cintoríne a aspoň jedného poriadne vyľakal. Schoval sa za najbližší krík a čakal. Prvý z kamarátov dorazil na cintorín, a keď sa zohýbal po lebku, ten naňho zakričal: " Vráť mi moju hlavu! " To úplne stačilo na to, aby hodil lebku a bežal naspäť do krčmy. Tam celý vystrašený rozprával, čo sa mu stalo. Kamaráti sa smiali a vysvetlili mu čo naňho vymysleli. Keď sa ale druhý stále nevracal, všetci sa mu vybrali oproti. Našli ho mŕtveho vedľa pohodenej lebky... |
